Životopisy rímskych cisárov sú aj dnes ojedinelým dielom, ktoré kombinuje historiografický prístup s biografickým. Suetonius zachytáva osudy dvanástich cisárov od Caeasara po Domitiana. Na rozdiel od „veľkej“ historiografie sa nepridržiava ani chronologického rámca, ani sa nesústreďuje na analýzu jedinej témy, ale vytvára čosi v rámci dobovej historiografie nové – históriu, v ktorej chronologickým rámcom nie je úradné obdobie konzulov ako dosiaľ, ale vláda jedného panovníka, a v centre záujmu nie je popis udalosti, ale osoba, a to osoba pre cisárske obdobie najpríznačnejšia, sám cisár, ktorý riadi celý štát. Stojíme teda pri základoch žánru biografie s jej prednosťami i nedostatkami. Suetonius je v porovnaní s Tacitom (ktorý takisto zobrazil Nera i Domitiana) väčšmi sústredený. Keďže zo zachyteného obdobia zakúsil na vlastnej koži len krátku poslednú časť za vlády Domitiana, pomerne nekriticky preberá historky, anekdoty a chýry o jednotlivých osobách, ktorým tak pridáva výrazné črty. Jeho populárny prístup púta pozornosť po stáročia. Väčšinu rímskych cisárov vnímame práve jeho očami, pretože Suetonius sa stal zdrojom inšpirácie množstva umeleckých diel.
